dodo22

Často sa hovorí o nás Slovákoch, že sme národ holubičí. Je to zrejme chabý pokus vykresliť nás ako nositeľov miernych pováh a dobrosrdečnosti. Možno je to tak a možno je to inak. Ak sme takto celkom poľahky prirovnávaní k holubom, mali by sme vedieť aj ich ostatné, už nie tak celkom populárne vlastnosti. Sú aj veľmi naivní a dôverčiví. Z detstva si pamätám, že otrlejší chlapci ich chytali celkom úspešne na chleba omotaný niťou, holuby to zhltli ako sa hovorí aj s navijakom.

Akosi takto nejako nás opätovne nachytali naši politici aj pri posledných voľbách. Vyhral ich síce Smer-SD s veľkou prevahou, ale ako sa zdá prehrali sme všetci. Naleteli sme opätovne na nič nehovoriace sľuby a preto sme ako tie naivné a dôverčivé holuby, čo keď im päťsto či tisíckrát podhodíte chleba na niti, toľko krát sa dajú ochotne nachytať, sú to predsa len holuby.

V masmédiách sa denno denne prezentuje znovu to staré divadlo : či v TV debatách alebo na pôde parlamentu pokračujú nič nehovoriace a nič neriešiace prekáračky akože medzi pravicou a ľavicou. Vláda Smeru-SD predložila do parlamentu nič nehovoriaci a nič neriešiaci vládny program akoby nápadne sa podobajúci niektorému elaborátu Štrougala z nejakého x-tého zjazdu KSČ, s viacnásobne sa stupňujúcimi frázami a replikami o lepších a svetlejších zajtraškoch a nedostihnuteľných úspechov výstavby socializmu, keď sa medzi ľuďmi povrávalo prirovnanie, že ako kapitalizmus už visí nad priepasťou a my akože socializmus sme už krok pred ním. Tak aký to ľuďom predkladá vláda program, keď jedinou našou istotou je zrejme istota, že sme si skalopevne  istí, že nám okrem uťahovania opaskov žiadne iné istoty neprinesie. Smer-SD veľmi vďačne a s úľavou prevzalo tvrdenie Mikloša, že reštruktualizácia verejných výdavkov už nie je možná iným spôsobom ako zvyšovaním daní. Je nanajvýš podozrivé, že keď sa aj pán Fico tak rád zaštituje zvyšovaním daní bohatým, akosi čudne a cudne odsúva platnosť príslušného zákona až na január 2013. To im dáva fóra, aby sa stačili ešte včas zdekovať do daňových rajov ?!  Veľmi ma rozladilo aj Ficove obhajovanie neprepúšťania nadbytočných ľudí zo štátnej správy. Podľa neho nemá význam prepúšťať úradníkov s platom cca 400 €, že to neprinesie žiadny úžitok. Má pravdu, jeden úradník určite nie, ale ak by sa jednalo o cca 20 až 50 % úradníkov, tak vynásobené 400 € tisíckami usporených pracovných miest, to je už zaujímavé číslo, len mesačne by to predstavovalo desiatky miliónov € !!! Hovorím o prepúšťaní  skutočne nadbytočných. Príkladom je situácia na Ministerstve obrany, kde je mnoho prípadov, keď vysokí vojenskí funkcionári ktorí zobrali vysoké odstupné a majú vysoké dôchodky sa opätovne zamestnali na civilných funkciách a majú tak mesačný príjem veľa krát presahujúci 2000 €, a taká obdobná situácia môže byť aj v iných rezortoch. Kde sa vyparil už raz predkladaný zákon o zákaze súbehu štátneho dôchodku a mzdy vyplácanej štátom ? Tu sú okamžite k dispozícii tisíce miest pre mladých nezamestnaných a to ihneď, ak to zodpovední zoberú vážne a zakážu veľmi solventným dôchodcom oberať o prácu tých, čo ju skutočne pre svoju existenciu potrebujú. Ak si máme uťahovať opasky, tak potom všetci, pánom prezidentom SR počínajúc a končiac posledným štátnym úradníkom, či poslancom parlamentu alebo poslancom miestnej obecnej správy, a týka sa to v prvom rade najvyšších funkcionárov štátu, miest a obcí, tí by mali ísť vo všetkom príkladom. Je zaujímavé, že dávno zabudnuté heslo z čias Slovenského štátu, ktoré ani vtedy mimochodom málokto bral vážne : “ Pre seba nič, všetko pre národ ! “ nik doteraz neoprášil, ozaj zaujímavé.

Zlé jazyky hovoria, že máme nebojaschopnú armádu, je to verejné tajomstvo, budiš. Ale zato máme super veľkú armádu nezamestnaných, väčšiu má už len Španielsko. Je skutočne na zamyslenie, že žiadna z doterajších vlád si nevedela s týmto nežiadúcim fenoménom našej spoločnosti účinne poradiť. Súčasný stav, cca 350 až 400 tisíc nezamestnaných je viac ako alarmujúci. A pri tom je to také jednoduché, treba dať ľuďom prácu, a to čo najskôr, inak sa môže naša spoločnosť ocitnúť v silných sociálnych turbulenciách. V najťažších chvíľach ako je tá dnešná, keď aj cez stály ekonomický rast je veľký deficit voľných pracovných miest sa nemôže štát zbavovať zodpovednosti za osudy svojich občanov. Štát nemôže donekonečna zhadzovať svoju zodpovednosť za tvorbu nových pracovných miest zo svojich pliec len na plecia podnikateľov, aj tí majú svoje limity. Údajne sme vývojovo dobehli posledný štát vyspelých európskych zemí – Portugalsko, mimochodom  stále zápasiace s vysokou nezamestnanosťou, ekonomickou recesiou, hospodárskym úpadkom a dlhodobou dlhovou krízou, no nie je ozaj sa s čím chváliť. Ani prognostikovaný najvyšší ekonomický rast v rámci EÚ nám nevytvorí 350 – 400 tisíc pracovných miest. Tu musí nastúpiť niečo iné, super progresívne. Aj keď so značným rizikom a strachom, ale je to potrebné skúsiť, inak tú mega tonovú guľu nezamestnanosti na reťazi povlečieme vždy so sebou a bude nás sprevádzať ako nežiadúci tieň .Chce to taký mega krok dopredu, možno do neznáma, ale zato s obrovskou nádejou do budúcnosti.

Bola raz jedna krajina a mala dvoch mužov s obrovskou odvahou, hraničiacou už so zúfalstvom. Bolo to v čase veľkej svetovej hospodárskej krízy v rokoch 1929 až 1936 v USA. Krajina sa zmietala po krachu na burze v obrovských finančných, hospodárskych a ekonomických problémoch. Nezamestnanosť stúpala raketovou rýchlosťou, krachovali finančné domy, poisťovne, podnikateľia aj farmári. Vládla celková beznádej a apatia, rady na hrnček polievky sa merali nie na metre ale kilometre. V roku 1929 nastúpil do prezidentského úradu Herbert Hoover. Nemal na všetko všeliek, mal veľký strach ale zariskoval, cez verejné pôžičky začal financovať mega stavbu, tzv. hooverovú hydrocentrálu v Kalifornii, štátny dlh okamžite stúpol na vtedy nepredstaviteľné 2,5 mld. dolárov. Ale státisíce ľudí malo prácu, čo zvýšilo ich kúpi schopnosť a oživilo aj iné odvetvia priemyslu ako stavebníctvo a kolieska ekonomiky sa rozkrútili. Ukázalo sa ale, že opatrenia boli účinné len krátkodobo a nezamestnanosť opäť stúpla až na 13 miliónov. Prezidentské voľby vďaka tomu vyhral v roku 1932 demokrat Franklin Roosvelt. Poučil sa z chýb svojho predchodcu a sústredil najlepšie modzgy ameriky, výsledkom boli systémové opatrenia pre obnovu a rozvoj pod názvom New Deal. Nové opatrenia schválil aj kongres USA a tak mohol F. Roosvelt realizovať síce opäť riskantný projekt na urýchlené oživenie ekonomiky a zníženia nezamestnanosti ale zato s veľkou nádejou do budúcnosti. Obsahom projektu neboli len opatrenia zamerané na radikálne zníženie verejných výdavkov, ale aj zásadná reforma systému výberu daní a zvýšenie daní pre bohatých, ako i pomoc chudobným a krachujúcim farmárom. Naplno sa rozbehli ďalšie projekty v stavebníctve, výstavba diaľnice východ-západ, stavby štátnych objektov, rozvoj železničnej dopravy, rozvoj lodeníc, rozvoj vojenského priemyslu a pod. Roosveltova administratíva rozbehla projekt New Deal so strachom a obavami ale aj s pevným odhodlaním vysporiadania sa s celosvetovou hospodárskou krízou. Opatrenia sa ukázali ako dlhodobo vysoko efektívne a účinné, čo umožnilo USA veľmi rýchlo stať sa najsilnejšou ekonomikou sveta, čo sa potvrdilo aj v priebehu II. sv. vojny, keď nielen na bojovom poli ale aj logisticky dokázali svojim spojencom úspešne pomáhať zvíťaziť nad fašizmom. F. Roosvelt sa stal v USA taký populárny, že bol v úrade prezidenta skoro štyri volebné obdobia, čo prekazila iba jeho predčasná smrť v roku 1945.

Kanál D-V-O-L. Pre mnohých nezainteresovaných nič nehovoriaca skratka. Ide o jeden s najväčších projektov EÚ v strednej Európe. Ide o prepojenie a splavnenie vodných tokov Dunaj-Váh-Odra-Labe. Je to mega stavba, presahujúca svojim významom nielen naše hranice, ale aj hranice Česka a Poľska. Dostavba tejto vodnej dopravnej cesty by nás prepojila smerom sever-juh, na severe so Severným a Baltským morom, na juhu s Čiernym a Stredomorským morom. Už od čias Rakúska-Uhorska bol veľký záujem o takýto projekt. Prvá ucelená zmienka je z roku 1901. Úspešný český podnikateľ Tomáš Baťa mal už za 1. ČSR eminentný záujem o vytvorenie vodnej dopravnej cesty na území Moravy. Aj bez podpory štátu svoje úsilie dovŕšil prekopaním kanálu v dĺžke 80 km a túto vodnú cestu využíval na dopravu lignitu. V súčasnosti zopár nadšencov zhromaždilo svoje úspory a s chabou pomocou štátu a grantu z EÚ vyčistili a splavnili pre rekreačné účely kanál v dĺžke 40 km od Zlína až po Skalicu. Oživilo to turistiku v celom regióne, ktorý z toho samozrejme profituje. Málokto vie / nie je mi celkom jasné prečo na verejnosť prenikajú informácie o tomto projekte len sporadicky a neúplné /, že Ministerstvo dopravy, spojov, výstavby a regionálneho rozvoja má od Slovenskej dopravnej spoločnosti vypracovaný kompletný projekt výstavby tzv. Vážskej vodnej cesty ešte z roku 2004. Málokto vie, že projekt D-V-O-L je preferovaný aj zo strany EÚ, odhaduje sa, že si to bude vyžadovať celkové investície cca 200 mld. €. EÚ refunduje 85 % z celkových nákladov. Nikde sa nespomína, že podmienkou výstavby je dohoda všetkých zainteresovaných strán, je teda možné zahájiť výstavbu aj samostatne. Ak aritmeticky podelíme podiel troch strán – Slovensko, Česko, Poľsko, tak na nás vychádza cca 63-65 mld. €. Zo štúdií projektu vyplýva odhad, že na 10-15 rokov by len u nás získalo trvalé zamestnanie cca 100 tisíc, ba možno aj viac nových pracovných miest a na to naväzujúce ďalšie desaťtisíce nových pracovných miest kooperujúcich firiem. Slovenské lodenice v Komárne nemajú pre svojich zamestnancov prácu, hrozí, že bude cca 600 zamestnancov prepustených. Realizáciou projektu by lodenice získali veľké zákazky na výrobu vrát priepustí, prepravných riečných lodí, riečnych bagrov a pod. Prekvapuje preto mizivý záujem zo strany zainteresovaných a ak aj nejaký je, tak sa realizácia projektu odsúva za horizont roku 2025. Apropó, kedysi ešte za éry ZSSR sa tento dátum spájal s cestou ruských kozmonautov na Mars. Asi aj my máme u nás tak ďaleko k realizácii plnej zamestnanosti, aj keď sa riešenia ponúkajú pomaly na dlani. To by ale naši štátni úradníci museli poriadne rozhýbať svoje tučné a lenivé zadky. Váh je splavný až po Sereď, podľa predstaviteľa Odboru dopravy SAV by nebol veľký problém pre dostatočný počet hydrocentrál a vodných nádrží splavniť aj úsek po Žilinu. Veľkým a zložitým problémom je len úsek cez Kysuce. Predstavitelia miest a obcí tohoto regiónu sa však  vyjadrili k projektu vážskej vodnej cesty vcelku veľmi pozitívne, uvedomujú si totiž jeho veľký význam pre ich ďalší rozvoj. Hovorí sa, že najťažšie je začať.

Takýchto činov sú schopní len ľudia s jasnou mysľou, čistým srdcom a pevným charakterom, len ony sú schopní realizovať vznešené sny v prospech nás všetkých, tak ako to kedysi dokázali americkí prezidenti H. Hoover a F. Roosvelt. Naši politici jediné, čo dokázali je naše ožobráčenie o cca 1,2 bilióna Sk za 22 rokov čo v prepočte predstavuje cca 400 mld. €.. Tieto peniaze sa nestratili, ani nevyparili, existujú, žiaľ nie v našich peňaženkách.

Nie biely, ani červený, ani modrý ale farebný je náš svet. Tam niekde vysoko v oblakoch na náhorných planinách Himalájí, tam niekde sa nachádza bájne údolie Šan-grí-lá, údolie večnej mladosti a trvalej blaženosti. My jednoduchí ľudia máme k nemu stále tak veľmi, tak veľmi ďaleko, ako je západnejšie na východ od raja. Bohatí sú tam lietadlom za pár hodín. Lebo podľa nich sa dá vraj aj raj kúpiť. Žiaľ u nás aj česť, spravodlivosť, svedomie a aj zodpovednosť.

Mohli by sme byť krajinou, kde vysoko nad končiarmi hôr majestátne,  slobodne a hrdo plachtia orly tatranské. Mohli, ale nie sme. Sme stále krajinou ustráchaných, naivných a dôverčivých holubov,  vyplašene a v roztrhaných kŕdľoch donekonečna a bez pokoja letiacich do neznáma.