Záblesk, len taký kratučký záblesk demokracie, celkom nepatrný, ako keď zableskne blesk na fotoaparáte. Tak tomu bolo v rokoch meruôsmych v boji za právo Slovákov na sebaurčenie, v roku 1918 pri zrode prvej ČSR keď sa slovenskí národní buditelia nádejali že budeme rovnoprávni s Čechmi, v roku 1946 keď na Slovensku vo voľbách zvíťazila Demokratická strana so 62 % hlasov ale víťazstvo KSČ v Čechách a celorepublikové spriemernenie nás nahnalo do 41 ročnej neslobody, v roku 1968 keď Pražskú jar udusili tanky okupantov, v novembri 1989 keď sme sa nádejali že štrngotaním kľúčmi sme navždy získali demokraciu a v roku 2012 keď sme si namýšľali že protesty Gorila nám vybojujú priamu demokraciu. Naše nádeje boli zbytočné. Politické zoskupenia, ktoré sa po voľbách dostali do parlamentu rýchlo nadobudli späť svoje sebavedomie rozvyklané revoltou mladej generácie a bezostyšne si začali deliť svoje korytá. Je po voľbách, zvyknite si !
Niečo som už vo svojom živote prežil. Za socáča sme sa asi nemali až tak zle, aj na prvý pohľad všetko fungovalo ako malo. Len tej slobodienky bolo pomenej a horných desaťtisíc si už žilo podľa svojich potrieb, aspoň tak nejak to hlásala vtedajšia propaganda, teda tým zvyšným to aspoň vtedajších horných desaťtisíc masíroval,i že ako v komunizme budú aj ony, teda ako robotnícka trieda, roľníci a pracujúca inteligencia žiť podľa svojich potrieb, tzn. že čo budem chcieť to aj budem mať. Svetlé zajtrajšky sa však nekonali a všetko išlo podľa klasického delenia na manuelos a karieros. Zmenilo sa odvtedy niečo ? Domnievam sa, že nie. Dnes je to ale ešte na entú.
Ako fanúšik realistických maliarov typu Rembrandta, Michelangela, Goyu a iných som si v súvislosti so stavom našej spoločnosti pripomenul obraz slávneho ruského maliara Iľiu Repina : Burlaci na Volhe. V mnohom mi totiž pripomína trpký osud mnohých našich bezmenných statočných spoluobčanov, čo zmierene zdieľajú podľa nich ich nemenný osud – za málo peňazí tvrdo celý život pracovať za nízku penziu. Je pochopiteľné, že nie všetci sme obdarení takými vlastnosťami, aby sme sa tomuto osudu vzopreli. A ak to aj mnohí dokážu, väčšina z nich uviazne v morálnom bahne a rýchlo zabudnú na to odkiaľ vyšli, kto boli ich rodičia a ako museli tiež tvrdo pracovať aby ich deti mohli vyštudovať a mať sa lepšie. Iste, nie som proti tomu, aby sa mal niekto lepšie ako iný keď je schopnejší alebo jednoducho úspešnejší, ale nie na úkor niekoho iného, ale naopak, snažiť sa tým menej úspešným pomôcť. Hovorí sa tomu aj solidarita, spoluzodpovednosť a morálnosť. V opačnom prípade sa budeme stále deliť na manuelos a karieros, alebo na burlakov a tých druhých, čo sú pohodlne usadení na člne, ktorý proti prúdu rieky Volhy na lanách ťahajú zúbožení a otrhaní burlaci ako tie ťažné kone, aj tie sú na tom hádam lepšie.
Netajím, že som priaznivcom a propagátorom priamej demokracie. Dnes je to ešte pre mnohých utópia. Ale ľudstvo sa raz bez nej nezaobíde. Vlnu protivládnych protestov kedysi zahájilo v USA protestné hnutie Wall street occupy. V masmédiach bolo zverejnené, že zahajuje jarné aktivity. Pozrel som si aj webovú stránku organizátorov protestov Gorila. Tiež sa ako tak aktivujú, zahájili dve petičné akcie, ale ich ciele sú málo konkrétne a tvrdošijne kopírujú len iniciatívy typu protestov Gorila. Akoby nepočuli hlas ľudu, akoby nevideli heslá na transparentoch, akoby nechceli nahlas zvolať : preč so starými poriadkami, preč s partokraciou, chceme čo ľud žiada. Žiaľ to sa im zvolať nežiada ! Podľa môjho názoru to bol hlavný podnet k tomu, že počet protestujúcich neustále klesal až na niekoľko desiatok. Mladá generácia v osobe organizátorov protestov tak kolosálne sklamala a zlyhala. Obávam sa, že aj keď budú pokračovať v protestoch, nakoniec neprídu ani oni sami.
Prežili sme podvody vo voľbách v roku 1946, prežili sme zinscenované procesy a politické vraždy v 50-tych rokoch, prežili sme násilné ukončenie Pražskej jari a následnú okupáciu a normalizáciu v rokoch 70-tych a 80-tych, prežili sme 41 rokov diktátu KSČ, prežili sme ohýbanie a znásilňovanie demokracie celých 22 rokov od novembra 1989 po dnešok, prežijeme aj pokračujúcu partokraciu a politickú nevyspelosť časti našich spoluobčanov, ktorí svojimi hlasmi umožnili pokračovanie agónie súčasnej politickej reprezentácie.
Znovu musím zopakovať, aj keď to je pre mnohých nepríjemné : politický systém politických strán je podhubie korupcie, klamstva, rodinkárstva a lobizmu, tu nepomôžu žiadne kozmetické úpravy. Stávajúci jednoobvodový volebný systém vyhovuje len politickým zoskupeniam, nie občanovi-voličovi. Verejnú a štátnu správu je potrebné odpolitizovať. Do riadiacich štátnych funkcií by mali byť nominovaní len nezávislí špičkoví odborníci. Politické strany by bolo najlepšie zrušiť a do parlamentu by mali byť zvolení len nezávislí kandidáti. Prísne a striktne oddeliť zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc ako aj nezávislú kontrolu. Volebný zákon zmeniť v prechodnej dobe tak, aby mohli kandidovať povedľa politických zoskupení aj nezávislí kandidáti a neskôr ho zmeniť z jedného obvodu na počet podľa počtu okresov. Keďže si nahovárame, že žijeme v demokracii tak by sa prinajmenšom mala zmeniť aj rétorika a názvoslovie v tom zmysle : namiesto slova vláda používať výraz riadenie štátu, namiesto predseda vlády použiť predseda ministerskej rady, namiesto zasadá vláda použiť výraz zasadá ministerská rada a pod. V demokracii predsa vládne iba ľud, jeho zvolení zástupcovia mu teda nemôžu vládnuť, ale iba mu slúžiť.
Sledujem pozorne masmédia a vyjadrenia politikov. Nie som z nich nejak zvlášť očarený. Róbert Fico sa raz vyjadril v tom zmysle, že je u nás dobre zavedená parlamentná demokracia a že nie je dôvod to zásadne zmeniť. Ťažko pochopiť u človeka s jeho rozhľadom, prehľadom, sčítanosťou, informovanosťou a čo ja viem ešte čím, že by nevedel nič o priamej / čistej / demokracii, ktorá je možno najvyššou formou demokracie pričom tiež funguje plne na princípe parlamentnej demokracie. Tiež mi do oka dobre nepadol ani verbálny odpor a nezáujem pána Fica v súvislosti s vládnou krízou vo forme pádu Radičovej vlády, keď rázne odmietol možnosť ustanovenia dočasnej úradníckej vlády. Mal obavy, že verejnosť zistí, že vo vláde nie sú politici potrební ?
No ale aby som k pánovi Ficovi nebol až taký nespravodlivý. Určite je pozitívom, že sa s opozíciou dohodol na schválení niekoľkých ústavných zákonov aj keď s výhradami. Myslím, že tie dve výnimky / o zaistení a väzbe poslancov, ktorí prestúpili zákon opäť rozhoduje NR SR, čiže opäť budú poslanci v niečo zvýhodnení, opäť si nebudeme pred zákonom rovní / v zákone o zrušení trestnoprávnej imunity nemuseli byť. Za pozitívne pokladám aj návrhy na niektorých ministrov z radov nezávislých osobností. Povráva sa aj o zlučovaní niektorých ministerstiev, okrem iného aj Ministerstva obrany a Ministerstva vnútra možno pod názvom “ Ministerstvo obrany a vnútornej bezpečnosti “ čo by možno umožnilo cez sústredené prostriedky trochu zbojaschopniť aj našu už úplne zdecimovanú armádu. Tu by som doporučoval silne uvažovať o vytvorení aktívnych záloh na základe dobrovoľnosti, ktoré by mohli účinnejšie pomáhať napríklad aj pri živelných pohromách, majú ich aj Česi, tak prečo nie aj my ! Naďalej držím Smeru-SD všetky palce / aj na nohách / v snahe o sociálne istoty. Bodaj by sa im to darilo!
Pán Fico v dnešnej relácii Na telo sľúbil, že od januára zdaní boháčov, teda tých, čo sú bohatí len preto, že riadne neplatia dane, držím palce / opäť aj na nohách /, nejak zabudol na banky, žeby úmyselne ? Kandidát na ministra financií sa zas dal počuť, že sa od nového roku asi nevyhneme plošnému zvýšeniu daní – rovnej dane. Pred voľbami Smer-SD sľúbil niečo iné. Ceny ropy stúpajú, ceny benzínu už prekračujú 1,6 €/ liter, na to sa rýchlo naviažu náklady za dopravu a následne aj ceny tovarov a služieb. EÚ nariadila Slovensku ušetriť 1, 6 miliardy €. Už dnes je isté, že aj napriek zdaneniu boháčov, bánk a silných výrobcov nebude dosť peňazí aj na sociálne programy a aj na úspory v štátnom rozpočte. Schválená rozpočtová brzda nám neumožňuje jeho prekročenie, v hre je potom len škrtenie sociálnych programov a štátnych výdavkov alebo ako som už spomenul – zvýšenie daní. Takže aj napriek pokračujúcemu hospodárskemu rastu a rastu počtu pracovných miest sa nám asi lepšie žiť nebude, skôr horšie.
Veľmi by som si prial, aby hlas ľudu opäť zosilnel, aby ľudia nerezignovali, aby silný hlas ulice zaznel po celom Slovensku. Mnohí si myslia, že však ešte stále nie je tak najhoršie. Ľudovo sa hovorí, že prázdny žalúdok je najistejšia cesta k revolte. Sme na to odkázaní ? Záblesk by sa nielen v našom prípade mal zmeniť na trvalé žiarivé a jasné svetlo po dlhej ceste tmavým tunelom.